Zaželajme si preto spoločne pekný deň, lebo do Bánoviec nad Bebravou prevážajú ostatky zosnulých po tragickej havárií, lebo Palestína zas a znova strieľa na Izrael (a čoskoro to bude zase naopak), lebo pri Amsterdame spadlo lietadlo, lebo otec vraj zneužíval svoju štvorročnú dcéru. Radujme sa a tešme sa zo života, lebo finančná kríza pomaly ničí priemysel, bez prestávky straší prepúšťaním a nezamestnanosť sa v niektorých regiónoch pomaly šplhá k 30%, lebo v Brne sa pobilo na ulici 70 Rómov a pohľad na týrané či zanedbané deti sa pre nás stal bežnou realitou. Buďme spokojní sami so sebou, lebo my živíme bulvár tým, že hltáme zaručene pravdivé informácie o pseudocelebritách, ich láskach a rozchodoch, trapasoch, majetkoch, emocionálnej labilite, aktuálnych outfitoch... Buďme veselí, lebo milujeme farebné fotografie a autentické zábery dokumentujúce ľudské nešťastie, zničené životy, trpké osudy, beznádej a občas sa nám pri tom možno aj tlačia slzy dojatia do očí. Aby sa nepovedalo... Milujme život, lebo požiare, havárie, výbuchy, živelné pohromy a škody na životoch i majetkoch nám každodenne rozširujú obzory všeobecného poznania. Už sme si zvykli, sme odolní, nič to s nami nerobí... Normálka.
Čo som tým chcel povedať? Asi nič, len sa posťažovať. Nie som pesimista, len ma to občas štve (napríklad dnes), keď jediné, čo si môžem v novinách prečítať, pozrieť v televízií či vypočuť v rozhlase, sú zlé správy o nešťastí jednotlivca či spoločnosti. Mohol by som sa na to vykašľať, prestať sa tým zaoberať a nečítať, nepočúvať, nepozerať. Prípadne informácie prísnejšie selektovať. Ale to by bol alibizmus. Ak niečo prestanem robiť, neznamená to, že to aj prestane existovať. Mrzí ma, že sme v tejto dobe tak podľahli bulvarizácií médií, ktorá niekedy hraničí s hyenizmom a nedokážeme to zmeniť. My tie médiá predsa potrebujeme a oni nás tiež, nie? Je len na nás, ako vysoko či nízko sme latku úrovne poskytovaných informácií nastavili. Možno nám to tak vyhovuje, možno to ani zmeniť nechceme. Pohodlnejšie je sa nad tým občas trochu rozčúliť, ponadávať si na fórach, zadeklarovať, že my ten "mediálny hnus" aj tak nesledujeme a opäť nechať všetko tak... Nakoniec, čo iné sa dá urobiť? Odsťahovať sa na samotu? Tváriť sa, že nič z toho sa nás netýka? Alebo verejne pranierovať tieto praktiky, čo sa bude aj tak rovnať hádzaniu hrachu na stenu? Nuž, ťažko hľadať na toto odpoveď. Tú si musíme nájsť každý sám.
Tak teda pekný deň a nech sa vám všetkým dobre vodí! To myslím úprimne...
M. Hrin
